Správy & Média

Dobrovoľné celoplošné testovanie: Aký má dopad na pracovnoprávne vzťahy?

Dátum: 30/10/2020

Bratislava, 30.10.2020

V súvislosti s dobrovoľným celoplošným testovaním, ktoré sa má uskutočniť v dňoch od 29. októbra 2020 do 1. novembra 2020 a s obmedzením slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 2. novembra 2020 do 8. novembra 2020 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, v zmysle Uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 693 z 28. októbra 2020 (ďalej aj ako „Uznesenie č. 693 z 28. októbra 2020“) sa vynárajú mnohé otázky, súvisiace s právnymi účinkami tohto uznesenia a jeho dopad na pracovnoprávne vzťahy.

Na otázku, či napriek dobrovoľnosti podstúpenia testu na COVID-19 môže zamestnávateľ od svojich zamestnancov požadovať, aby sa testovania zúčastnili a do práce nastúpili iba v prípade, že výsledok ich testu bude negatívny, reaguje JUDr. Katarína Kováčová, MBA, partner advokátskej kancelárie RUŽIČKA AND PARTNERS: „V tomto smere už boli zverejnené viaceré rozporné odborné názory. Podľa nášho názoru však zamestnávateľ nemôže vyžadovať účasť na dobrovoľnom testovaní. Je to totiž vládou stanovená možnosť, ale nejde o povinnosť. Zamestnávateľ nemá žiadne zákonné nástroje, aby od zamestnanca účasť vyžadoval, či dokonca neúčasť sankcionoval, napr. skončením pracovného pomeru.“

Ďalej Katarína Kováčová vysvetľuje, že proklamovaná dobrovoľnosť testovania zo strany vlády  je zrejmá aj z faktu, že vláda ponechala riešenie praktických problémov spojených s jeho neabsolvovaním (s negatívnym výsledkom) na zamestnávateľoch a zamestnancoch. Ani tento postup zo strany vlády však neumožňuje zamestnávateľovi bez zákonného splnomocnenia suplovať štát, či negovať proklamovanú dobrovoľnosť testovania.

Otázkou je aj to, či môže zamestnávateľ nariadiť svojim zamestnancom povinné testovanie, ak bude zabezpečené zo strany zamestnávateľa. Podľa advokátky kancelárie RUŽIČKA AND PARTNERS nie je možné ani toto: „Zamestnávateľ nemôže vyžadovať účasť zamestnancov na testovaní organizovanom zamestnávateľom pod hrozbou či sankciou,“ dodáva Katarína Kováčová.

Zákonník práce, ako základný právny predpis upravujúci pracovnoprávne vzťahy, explicitne nedefinuje, že v rámci prijatých opatrení je zamestnávateľ oprávnený vyžadovať od zamestnanca podrobenie sa testu na COVID-19 alebo inému obdobnému opatreniu nariadenému zamestnávateľom na účely ochrany zdravia zamestnancov. Takéto oprávnenie zamestnávateľovi nevyplýva ani zo zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci č. 124/2006 Z.z. (ďalej ako „zákon o BOZP“) či iného právneho predpisu a vice versa, zamestnancovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva takáto povinnosť.

Samozrejme, dodržanie povinností zamestnávateľa na ochranu zdravia zamestnancov v zmysle Zákonníka práce či predpisov o BOZP (napr. zabezpečenie ochranných pracovných prostriedkov), ako aj preventívnych opatrení (dezinfekcia, rozostupy a pod.) nie je týmto dotknuté. RUŽIČKA AND PARTNERS sa však domnieva, že testovanie na COVID-19 nie je zahrnuté ani v týchto zákonných povinnostiach. Testovanie na
COVID-19 nie je opatrením na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré predvída zákon o BOZP. Zároveň testovanie na COVID-19 nemožno stotožňovať s lekárskou prehliadkou na účely posudzovania zdravotnej spôsobilosti na prácu.

V súlade s právnou úpravou a leitmotívom testovania, ktorým má byť „dobrovoľnosť“, aj test na
COVID-19 zabezpečený zamestnávateľom by mal byť pre zamestnancov dobrovoľný a s jeho neabsolvovaním by nemala byť spojená žiadna sankcia. Ak by teda bolo dobrovoľné testovanie zamestnancov zorganizované zamestnávateľom (na jeho náklady), každý zamestnanec by sa mal bez vynucovania či hrozieb slobodne rozhodnúť, či sa testovania zúčastní alebo nie.
Zamestnanec teda nemôže byť zo strany zamestnávateľa nútený, aby sa plošného testovania zo strany štátu zúčastnil, keďže mu takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Zároveň, zamestnávateľ nemôže dobrovoľné štátne testovanie nahradiť povinným testovaním zabezpečeným zo strany zamestnávateľa.

Na riadne zabezpečenie svojej prevádzky má zamestnávateľ k dispozícií prostriedky súladné so Zákonníkom práce (práca z domu, čerpanie dovolenky, pracovné voľno). V prípade neoprávnenej hrozby, či nátlaku na zamestnancov, či dokonca nedôvodného ukončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, má zamestnanec oprávnenie domáhať sa na súde neplatnosti tohto právneho úkonu a nárokov s tým spojených.

Ďalšie oprávnené obavy vyvoláva neexistencia právneho základu, na základe ktorého môže zamestnávateľ žiadať od zamestnanca predloženie negatívneho testu na COVID-19 z hľadiska predpisov o ochrane osobných údajov (GDPR), či legitímnosť vyžadovania informácií o zdravotnom stave zamestnávateľom. K bližšiemu právnemu odôvodneniu možno odkázať na stanovisko Úradu pre ochranu osobných údajov, podľa ktorého Uznesenie č. 693 z 28. októbra 2020 z pohľadu ochrany osobných údajov nemožno považovať za dostatočný právny základ na spracúvanie informácie o negatívnom výsledku testu. Úrad pre ochranu osobných údajov toto odmietavé stanovisko nezmenil ani po vydaní vyhlášky č.16 Úradu verejného zdravotníctva SR z 30. októbra 2020, ktorá ukladá relevantným subjektom vyžadovať potvrdenie o negatívnom výsledku testu.  RUŽIČKA AND PARTNERS sa domnieva, že pokiaľ vyhláška  ukladá povinnosti nad rámec zákona, tak takáto vyhláška hlavného hygienika nemôže suplovať absentujúci právny základ pre spracúvanie informácie o teste na COVID-19.

 

JUDr. Katarína Kováčová, MBA

Partner, RUŽIČKA AND PARTNERS