Správy & Média

Porušenie pravidiel hospodárskej súťaže môže byť výrazne drahšie

Dátum: 09/01/2017

S účinnosťou od 27.12.2016 začal v Slovenskej republike platiť nový zákon o niektorých pravidlách na náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže („Zákon“).

Motívom jeho prijatia bolo prebratie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie („Smernica“).

Prijatie Smernice a následne i Zákona, je vyvrcholením dlhodobej snahy Európskej Komisie („EK“) motivovať a uľahčiť poškodeným, aby sa domáhali náhrady škody z porušenia hospodárskej súťaže. Súkromnoprávne vymáhanie škody má byť popri verejnoprávnej sankcii, druhým pilierom, ktorý bude odrádzať podnikateľov od porušovania hospodárskej súťaže, keďže na konci dňa môže byť náhrada škody pre porušiteľa finančne náročnejšia, ako samotné uloženie pokuty Protimonopolným úradom SR („PMU“) resp. EK.

Napriek tomu, že aj pred prijatím Zákona bolo možné domáhať sa takejto škody v zmysle všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom resp. Občianskom zákonníku, v skutočnosti sa takáto škoda na súde uplatňovala skôr výnimočne. Dôvodom bolo nielen náročné preukázanie protiprávnosti konania (pri absencii rozhodnutia PMU), ale aj príčinnej súvislosti a kalkulácie výšky škody, ktorá spočívala na hypotetickej kalkulácii, ako by sa trh a správanie podnikateľov bolo bývalo vyvíjalo, nebyť protiprávneho konania, čo je v hospodárskej súťaži, na ktorú majú vplyv mnohé faktory, značne špekulatívna kategória.

Zákon preto ustupuje od rovnoprávneho postavenia strán súdneho sporu a pomocou viacerých nových inštitútov a vyvrátiteľných domnienok je výrazne naklonený v prospech žalobcov.

Práva na náhradu škody sa môže v zmysle Zákona domáhať každá osoba (napr. iný konkurent, priamy alebo nepriamy odberateľ vrátane spotrebiteľa) bez ohľadu na to, či medzi ním a porušiteľom existoval  priamy zmluvný vzťah. Vyvrátiteľným dôkazom o protiprávnom konaní je napr. aj rozhodnutie o porušení súťažného práva v inom členskom štáte EÚ. Zákon tiež predpokladá, že kartel ako najzávažnejší typ dohody obmedzujúcej súťaž medzi konkurentmi, vždy spôsobuje škodu (vyvrátiteľná domnienka). Zákon výslovne umožňuje súdu, aby určil výšku škody odhadom, pokiaľ je jej určenie možné len s nepomernými ťažkosťami resp. nie je možné vôbec.

Zákon stanovuje osobitnú, pre žalobcu výrazne výhodnejšiu, úpravu premlčania ako napr. 5 ročnú premlčaciu dobu naviazanú nielen na možnosť vedomosti o škode a škodcovi, ale aj na fakt, že predmetné konanie predstavuje vôbec porušenie hospodárskej súťaže. Bez rozhodnutia PMU, EK resp. súdu v tejto veci bude preukázanie takejto vedomosti problematické, čo môže spôsobiť, že premlčacia doba nezačne plynúť ani po mnohých rokoch. Novinkou je tiež prerušenie plynutia premlčacej doby v prípade šetrenia súťažného orgánu, či opätovné začatie plynutia novej premlčacej doby až rok potom, ako súťažný orgán príjme rozhodnutie vo veci. Uvedenými ustanoveniami sa uplynutie subjektívnej premlčacej doby môže výrazne predĺžiť, pričom nie je zo Zákona výslovne zrejmé, či táto osobitná úprava vylučuje uplatnenie všeobecnej desať ročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka alebo nie.

Zákon ďalej osobitným spôsobom zavádza spoločnú a nerozdielnu zodpovednosť za škodu v prípade porušenia pravidiel hospodárskej súťaže viacerými subjektmi, kedy sa poškodený môže domáhať plnej náhrady škody od ktoréhokoľvek porušiteľa, pričom tento má voči ostatným právo na regres. Ten by sa mal určiť podľa obratu, úlohy porušiteľa v rámci kartelu a jeho podielu na trhu, t.j. podnikatelia s väčšími obratmi a postavením na trhu zaplatia viac ako iní menší porušitelia. Zákon však nešpecifikuje, ako sa tento regres určí v inom prípade, ako je kartel, napr. v prípade vertikálnej distribučnej dohody.

Zákon sa snaží limitovať zodpovednosť osôb, ktoré sa dobrovoľne priznajú k protiprávnemu konaniu a predložia PMU dôkazy o protiprávnom konaní (Leniency program) a sú následne oslobodení od uloženia pokuty. V skutočnosti je však táto limitácia minimálna a v praxi povedie k tomu, že podnikatelia prestanú  inštitút Leniency progamu využívať. Takíto porušitelia totiž zostávajú stále zodpovední za škodu spôsobenú ich priamym/nepriamym odberateľom/dodávateľom a zároveň sú zodpovední aj voči iným poškodeným osobám, pokiaľ tieto „nemôžu získať náhradu škody“ od ostatných porušiteľov. Takáto formulácia je názorným príkladom, že zákonodarca sa nezamýšľal nad pojmami, ktoré používa, ale jeho cieľom bolo skôr prijať „nejaký“ zákon, ktorým si splní povinnosť transpozície Smernice. Z použitého textu totiž nie je vôbec zrejmé, kedy vlastne takáto situácia nastane  – v prípade nemožnosti podania žaloby voči ostatným porušiteľom, zamietnutia žaloby, či nemožnosti výkonu súdneho rozhodnutia voči inému porušiteľovi? Podobných nejasne vágnych ustanovení je v Zákone viacero.

Zákon upravuje tiež otázku prenesenia zvýšenia cien, ktorej cieľom je jednak umožniť žalovanému obranu, v tom zmysle, že žalobca preniesol zvýšené ceny na svojich odberateľov, a preto mu škoda nevznikla a na druhej strane uvedené umožňuje aj nepriamemu odberateľovi domáhať sa náhrady škody voči porušiteľovi súťažného práva. Domnievame sa, že v praxi budú mať súdy zásadný problém rozhodnúť o tom v akom rozsahu prišlo k preneseniu zvýšenej ceny v rámci jednotlivých stupňov dodávateľského reťazca, nakoľko cenotvorbu ovplyvňuje aj množstvo iných faktorov ako je porušenie súťažného práva. Uvedené predpokladá svojim spôsobom aj samotný Zákon, keď  stanovuje, že pokiaľ nie je možné prenesenie ceny zistiť, stanoví ho súd odhadom.

Keďže náhrada škody z porušenia súťažného práva sa opiera vo veľkej miere o citlivé obchodné údaje dotknutých strán (napr. cenotvorba), dostatok informácií je zásadným predpokladom na vedenie sporu o náhradu škody. Z tohto dôvodu Zákon rozsiahlo upravuje vzájomné sprístupňovanie (aj citlivých) obchodných informácií  medzi stranami sporu, ako i sprístupňovanie informácií z administratívneho spisu vedeného PMU. Nepredloženie informácií môže okrem iného viesť k tomu, že  súd bude považovať určitú skutočnosť za preukázanú, alebo neprihliadne na uplatnené nároky a tvrdenia.

Nový Zákon sa bude uplatňovať na škody vzniknuté po 26. 12. 2016 a na súdne konania začaté po tomto termíne.

Prijatie Zákona veľmi pravdepodobne spôsobí, že každé rozhodnutie PMU sa budú v budúcnosti snažiť využiť „poškodení podnikatelia“ na získanie či už „náhrady škody“, alebo aspoň informácií o svojich konkurentoch. Domnievame sa, že potrvá ešte dlhšiu dobu, kým sa vďaka aplikačnej praxi ustália významy jednotlivých inštitútov a pojmov použitých Zákonom, ktoré sú v niektorých prípadoch skôr prepisom smernice, ako jej prebratím do slovenského právneho prostredia a jeho terminológie. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by v praxi aplikovali jednotlivé ustanovenia Zákona jeho tvorcovia. Prijatie Zákona tak nevybočuje z pomerne častej slovenskej praxe, keď je cieľom formálne prebratie Smernice a nie vytvorenie jasnej a nespochybniteľnej právnej úpravy.

Mgr. Michal Kohn
Senior Associate
E michal.kohn@rc-cms.sk
T + 421 (0) 2 32 333 432